Život je pes alebo ?...

Autor: Vladimíra Gregová | 25.2.2011 o 14:18 | Karma článku: 5,27 | Prečítané:  385x

Môže sa jeden úplne obyčajný deň zmeniť na najkrajší na svete? Dokonca na taký, že v zime zacítiš vôňu čerstvo pokosenej trávy, leta, vanilky?

 

Môže. Kedykoľvek.

Bol to práve jeden z tých pochmúrnych dní uprostred januára, keď nebolo ani zima, ani teplo. Na ceste len špina, všade samá voda.  Ľudia ako inak, zamračení a zároveň premočení, raz od mokrého snehu a raz od dažďa. Lea šla zo školy. Ponáhľala sa. Vedela, že má len pár minút aby sa prezliekla a utekala naspäť do mesta. Dnes šla inou cestou ako obyčajne. Pre toľkú vodu a blato musela zmeniť svoju zaužívanú skratku a vydať sa po trošku dlhšej obchádzke. Cestou si hundrala popod nos a lamentovala nad tým, prečo práve  k jej bloku nevedie asfaltový chodník, ale len vysypaný kamienkami.  Tesne pri bráne ho zbadala. Vedela, že ho určite pozná. Tá tvár jej nebola cudzia, práve naopak.  Možno ju stretávala dennodenne. Oči sa im stretli, to jej vyčarilo úsmev na perách. Ale stále nevedela kto to je, odkiaľ ho pozná.

Zrazu cítila, že tento človek pre ňu znamená oveľa viac. Bol dokonalým, nepripustila by ani to že mal hoci jediný vlas nakrivo. Bol dokonalý ako celok, stvorený pre ňu.  Už nemyslela na pochmúrnu oblohu a tmavé mračná. Videla a cítila pred sebou nádherný, teplý,  letný deň...

Rýchlo vbehla do brány, privolala výťah. Kým sa výťah plahočil na 9.poschodie mala pocit, že ubehla prinajmenšom polhodina. Neschádzal jej z mysle. Nevedela sa na nič sústrediť. Tak ju to pohltilo, že jediné o čom bola schopná rozmýšľať bol on.   Tak dôverne známy  úsmev...

Už prezlečená, vybehla von s malou dušičkou, že ho zazrie. Nebol tam. Nebol. Nebol. Nebol. Dookola jej to vírilo v hlave. Ani na tú chvíľu, kým bola s kamoškami , jej nevyfučal z hlavy. Cestou domov, ani minútku nerozmýšľala ktorou cestou ísť. Už dávno si vybrala „neobľúbenú" obchádzku. Zastavila asi sto metrov od brány, presne na mieste kde stál. Nebol tu. Zrazu sa jej do srdca vkradol pocit prázdna, žalúdok sa prepadol kdesi do hlbín. Sklamaná kráčala ďalej.  Jediné na čo myslela, bol strach, že už ho viac neuvidí. Strčila ruku do tašky a začala hľadať kľúče.

-„Lea?"

Stál pred ňou, taký dokonalý akého ho mala po celý ten čas v hlave. S tým istým očarujúcim úsmevom. V tom jednom okamihu vedela kto je to, vedela to.

-„Marcel..."

Tak tohto človeka nevidela od základnej školy. 5 rokov to je doba... Pritom to bol on, ktorý ju kvákal za vrkoč, ktorý celú základku presedel za jej chrbtom a bavil ju svojim dôvtipom. Bol tu, taký istý ako pred rokmi a pritom diametrálne odlišný. Zrazu nepotrebovali slová. Bolo to, ako keby sa po rokoch stretli najlepší priatelia a týmto tichom si povedali viac ako stovkami viet. Všetko čo potrebovali si vyčítali z očí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?