„Malí“ a „veľkí“ ľudia

Autor: Vladimíra Gregová | 26.2.2011 o 19:28 | (upravené 26.2.2011 o 19:35) Karma článku: 6,66 | Prečítané:  681x

Každý z nás má občas zlý deň. A keď sa raz začne ako zlý, je viac ako pravdepodobné, že sa tak aj skončí. Lebo zlé plodí zlé. Vtedy sa nám zdá, že všetky problémy sveta sú zrazu len na našich pleciach. Oproti veľkému svetu sme zrazu maličkí, bezvýznamní človiečikovia. Kydáme na osud, koľko nám naložil. Ale on nám naloží len toľko, koľko unesieme. Čím viac nám „ten hore“ naloží, tým sme silnejší? Takže v podstate sme „veľkí ľudia, hrdinovia?“. Áno, ale nie všetci.

 

Aj ja som dnes  mala taký ten horší deň.  Ja a moje „mega veľké" problémy. Všetko sa na mňa valí, nič nejde podľa predstáv, do školy nestíham, doma nestíham, kamarátov nestíham, jeden ma chce, druhý nie, tretí pre zmenu nevie čo chce. Proste „mega" problémy. Nemala by som sa vyhovárať na mladosť - pochabosť, lebo už nemám sladkých 16. Ide len o to, že v danej chvíli som sa cítila ako posledná chudera, ktorá kričí: ľudia ľutujte ma!!!

A potom studená sprcha. Kamarát zavolá a vraví: „S mamou je zle." „Ako zle?" spytujem sa. Hlúpa otázka, keď ju poznám dobrých 10 rokov a celkom dobre ovládam jej chorobopis. Rakovina. Všadeprítomná rakovina. Chvíľu dobre, chvíľu zle. Hore dole. Ako na hojdačke. A stále s otáznikom.  Tento kolotoč trvá už pridlho. Ožarovania, nemocnice, chvíľky doma, operácie...

„Musí ísť na ďalšiu..." vraví. Snažím sa ho upokojiť, trepem o tom, že to určite bude fajn, veď ona je ten najveselší a najsilnejší človek akého poznám. Ktoríkoľvek chlap pri nej vyzerá ako chudorľavá cintľavka. V jeho hlase cítim niečo, čo tam obyčajne nebýva. Strach...ale nie ten taký obyčajný, ale strach zo strachu. „Mama sa bojí...keď sa bojí ona...čo mám robiť ja?" Na toto nemám žiadnu odpoveď. Doteraz priebeh choroby zvládala akoby šlo o nádchu. Nikdy si nepripustila, žeby sa z toho nedostala. Nikdy sa nikomu neposťažovala. Dodnes ani mnohí z jej vlastnej rodiny nevedia o tom čo musí každý deň prežívať. Neľutuje sa, iba tvrdošijne bojuje. Bojuje za svoju rodinu, za svoje deti, aby netrpeli  a aby mali všetko.

Moje „mega" problémy praskli ako žuvačková bublina. Musí sa stať tak veľa, aby som si uvedomila  aký mám perfektný a dokonale bezproblémový život? Mám rodičov, kamarátov, ľudí naokolo ktorí ma majú radi...mám všetko... Nakoniec môžem skonštatovať, že som skutočne maličký, bezvýznamný človiečik.  Ale mám to šťastie, že poznám minimálne jedného „hrdinu" alebo skôr „bojovníka" s veľkým B.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?