V škole napríklad, sme hrávali basketbal, hádzanú, vybíjanú, volejbal... Na tom by nebolo nič, keby moja hlava (alebo rovno celá moja osoba) nepriťahovala lopty. Basketbal sa mi páčil, a aj keď som bola dosť nízka, ale zato vrtká a priebojná...Ten som hrala, kým som si nezlomila palec. Potom to mama zatrhla.
Hádzaná. To bola ďalšia éra. Všetky kamošky hrali, tak aj ja, samozrejme. Tiež mi to celkom šlo, kým som si nezlomila ruku. Len tak bim - bác a bolo to. Mama to nechcela zatrhnúť, dala mi ešte šancu. Aj tréner ma chcel udržať v našom „ženstve", tak ma strčil do brány. Vydržalo mu to dovtedy, kým sa v niekoľkých zápasoch na vlastnej koži nepresvedčil, že moja hlava skutočne priťahuje loptu. Keď to bolo neúnosné mama to radšej zatrhla...
Ďalšia fáza: vybíjaná. Toto mi tiež nevydržalo, keďže priťahujem už spomínanú loptu. A všetci vieme, že vo vybíjanej ide o presný opak. Mama zatrhla všetky loptové hry.
Keď som mala asi 10, celú ulicu posadla nová mánia. Korčule. Každý chcel byť na našej ulici. Mať korčule. Stal sa z nás korčuľový gang. Kým to mama nezatrhla. Nedivím sa jej, keď raz budem mať dieťa, tiež ho budem chcieť ušetriť kadejakých šití, sadier... S tými korčulami to bolo tak: prvýkrát som si zlomila ruku, keď som sa len korčuľovala, síce na rovine...ale pre mňa aj tá predstavuje nepredstaviteľné riziko. A druhýkrát, to bolo presne týždeň po tom, čo mi dali tú sadru dole. Znova úradovali korčule, ale aby toho nebolo málo, sestra ma ťahala za Babetou. Joj koľko si tá vypočula, staršia je a tiež bez rozumu. Ešte aj tá moja verná Babeta, bola všakovako skloňovaná. Ani vy by ste sa jej nedivili - teda mojej mame, že mi to zatrhla. Všetci tí lekári, sanitári a sestričky sa ma pýtali, či sa mamka s ockom doma nehádajú, či nekričia, či ma necapnú občas po zadku... Chúďa mama, tá sa toho navysvetľovala. Viete, predpokladali, že som obeťou domáceho násilia. Už ma poznali sanitári čo robili sadry a aj všetky sestry spolu s lekármi na oddelení...
Raz som šla ukázať babke polročné vysvedčenie. Ako inak, na sánkach. Naši neboli doma, šla som teda sama. Stačilo sa spustiť dolu kopcom. Na celučičkom kopci bol jediný stromček. Ako inak, napálila som to rovno do neho. Chudák, odvtedy rastie nejako do strany. Výsledkom nebol len jeden poškodený strom, jedny polámané sánky, ale aj moja zlomená ruka. Babka s plačom volala mame... Odvtedy sa mi obe snažia zatrhnúť kadečo.
Rastiem si ako samorast a zisťujem, že problémom je pre mňa asi všetko. Lyže nevynímajúc. Tie úplne milujem. Lyžujem dobre, ale keď spadnem tak poriadne. Krv, kosti... Ale najčastejšie to býva hlava. Mama sa to síce snaží už dlho zatrhnúť, ale už som dosť stará. Našťastie.
Nanešťastie, táto moja mánia (áno mánia, uviedla som len pár príkladov, ale bolo ich podstatne viac, zlomeniny, rezné rany, pády, a všeličo kuriózne i celkom obyčajné) má aj negatívne stránky. Niektorí kamaráti sa boja so mnou bicyklovať, behať, korčuľovať, lyžovať, hrať nejakú hru... idú v šľapajach mojej mamy. Tá je však len jedna. A snaží sa s tým bojovať, naposledy mi na narodeniny kúpila korčule. Len ONA sa zakaždým bojí, keď idem na lyžovačku, alebo kdekoľvek inde. Bojí sa čo so mnou bude. Vie aké mám sny. Každá zlomenina aj ranka sa zrastie, zahojí, ale keď sa utopím, nepomôže mi ani svätená voda...keď sa s padákom rozcapím niekde v poli, nemusím to už rozchodiť. Aj tak to skúsim a Tebe mami ďakujem za všetko, aj za to že sa o mňa tak bojíš.
