O maličkostiach, alebo o tom kto je pre nás dôležitý

Autor: Vladimíra Gregová | 16.5.2011 o 18:31 | (upravené 16.5.2011 o 18:44) Karma článku: 6,68 | Prečítané:  1078x

Ráno ma prebudil zvláštny pocit. Určite ho všetci dôverne poznáte. Nie zlý, nie dobrý. Len taký neistý. Je všetko tak ako má byť?

 

Táto otázka často zamestnáva mňa aj moje podvedomie. Nemám sa zle, nesťažujem sa, mám v podstate všetko. A som sama. Dlho som také niečo nezažila. Po piatich rokoch  to bol spočiatku šok. Teraz to je fajn, niekedy je mi so sebou výborne, niekedy so sebou neviem vydržať. A páči sa mi, že viem oceniť  maličkosti, také tie „obyčajnosti" života. Predtým som si ich nevšímala. Mala som dni podelené medzi školu a priateľa. Rodina, priatelia, boli často vedľajší . Nič medzi tým neexistovalo. Teraz mám svoj čas podelený medzi mňa a seba a všetko „to" okolo mňa.

Milujem cestu autobusom každý deň zo školy a do školy, nerobím nič, len počúvam skvelú hudbu a obdivujem oblohu, mraky, slnko, pozorujem ľudí. Všetko toto si oveľa viac vážim. Je to hlúpe, keď sa človek upne na toho druhého a všetko „toto" prehliada. Neviem či som nevedela oceniť, alebo som si namýšľala, že je to samozrejmosť, keď mi volajú kamaráti a kamarátky. Ten, ktorý bol vtedy najdôležitejší, nezavolá. A tí, ktorým som neprikladala taký význam volajú stále. Irónia. Kto bol potom dôležitý? Možno len ja som bola hlúpa...

Íst na prechádzku so psom som brala ako povinnosť, stratu času. Teraz ako radosť.  To, že je krásne slnečno som spočiatku brala ako malú tragédiu (v tých prvopočiatkoch mojej samoty), teraz ako nekončiacu škálu možností. Keď pršalo, bola som naštvaná že zmoknem, teraz zbožňujem keď sa mi kvapky kotúľajú po lícach.  Riady som umývala mechanicky, roboticky a hlavne rýchlo, teraz si to užívam. Celou kuchyňou sa ozýva hlasná hudba, ja umývam riad a tancujem... ani maximálne odolná špina nemá šancu! Nemala som čas na kávu s mamou, teraz si ju s ňou dám veľmi rada. Aj s kamarátmi. Ako to, že predtým som na nich mala menej času? Asi som to preháňala...a extrémy nie sú dobré v ničom. Ani vo vzťahoch. Nie nadarmo sa vraví, všetko s mierou, zlatá stredná cesta...

Toto moje „samotárske" obdobie má neuveriteľné čaro.  Ale dnes, keď som sa zobudila, mala som zmiešané pocity. Stačí mi toto všetko? Je to krásne, to všetko naokolo, ale mám si to uvedomovať a užívať len sama? Asi nie...chcem si  to vychutnávať s niekým. Aj tie moje „slnečné" dni aj tie „zachmúrené" , plné kvapiek dažďa. Ale s mierou. Nemyslím to teraz, že by som niečo robila na 50%. V láske človek musí isť na 200%, aj to je možno málo. Ide len o to, nezabudnúť na „to" naokolo. Rodinu, priateľov, podstatných ľudí a všetko krásne aj menej krásne čo nás obklopuje. Lebo to čo je teraz dôležité, nemusí byť aj zajtra...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?