Skočím na kávu. Výborná. Bim - bác obliala som sa! Nie hocijako! Ako totálny debil. Neviem ako to je možné, ale spredu aj zozadu ! Ešte šťastie, že nemám biele nohavice. (Hľadám pozitíva...). Cestou domov si skočím nakúpiť. Nenápadne taškou zakrývam fľaky na nohaviciach, ktoré pripomínajú mapu sveta. Vchádzam do preplneného obchodného centra. Z ničoho nič: prásk a ešte jeden aby nebolo málo. Pred očami vtáčiky. Obzerám sa, či to čo padá z neba, padá na všetkých, alebo len na mňa. Jasné, len na mňa. Šialený bezdomovec ma so svojou bakuľou tresol po krížoch!!! Ďakujem pekne!!! Vynervovaná sa ho s úsmevom na perách pýtam o čo mu ide?!?! Podotýkam s úsmevom, veď len také obyčajné hromy blesky po chrbte ma nemôžu vytočiť. Drzáň jeden, natŕča ku mne ruku! Za toto chcete peniaze??? Udivene od neho utekám. Dedo asi nepozná know-how... Nič to, s hrčou na chrbte, fľakom na zadku, skvelou náladou sa poberám na autobus.
Mešká. Po 15tich minútach sa dovalí. Konečne som na rade. Pýtam si lístok: poprosím Budimír, študentský. Ťuk - ťuk do tej mašinky. Nasratý na mňa čumí. Chvíľa ticha, potom poznámka: To nemáte doma auto! Ja zaskočená, s ústami dokorán. Takúto otázku som teda nečakala. Tíško vravím: Máme a čo??? On nato: A prečo nechodíš autom, keď ho máš doma!!! Tu som prestala myslieť... znechutená si pýtam lístok ešte raz. Nahnevane vyberá novú pásku do tej mašinky na lístky. Všetky oslovenia, ktoré mi v tom momente preleteli hlavou, sú žiaľ nepublikovateľné. Kvôli jednej páske, kvôli jednej minútke, mi pán šofér už aj tak dokafraný deň totálne znechutil.
Konečne doma! Vydýchla som si. Zbytočne. Zabudla som polovicu vecí čo som plánovala kúpiť! Kvôli ujovi bezďákovi! A jeho geniálnej bakuli! Varím si čaj na nervy. Zas som sa obliala! Seba len trošku, ale gauč a koberec to schytali na plnej čiare! Utekám po nejakú handru. Samozrejme neviem nijakú nájsť... Ako veľká voda sa preháňam po kuchyni. Vidím pred sebou servítky, utierku. Rozháňam sa rukami. Trésk! V tej rýchlosti som zhodila na zem sestrin najobľúbenejší hrnček. Popri zbieraní črepov vymýšľam uspokojivú výhovorku, ktorú natlačím sestre do hlavy... Mám všetkého po krk. Idem spať. Pred tým ako definitívne zaleziem do postele, dopĺňam vodu a potravu mojej malej zajačici Ferke. Posledné pohladenie. Auuu! Uhryzla ma do päty!
Nasrdená ležím v posteli. Vytiahnem si paplón po bradu. Fúúj! Neznášam paplón naopak! Gombíky na tvári! Keď som si ho konečne otočila, spokojne schytím mobil, vypínam zvuky aj budík. Zajtra voľno. Teším sa na nový deň, aj na to, že tento „debil" už definitívne skončil. Sladko zatváram oči.
„Kikirikíííííííííííííí - kikirikíííííííííííí - kikirikííííííííííí"
Vynervovane zhľadúvam mobil, vypínam budík, ktorý BOL vypnutý...a aj celý mobil! Ako na potvoru, zvonenie budíka „kikirikíííííííííí kikirikíííííííííííí" prebudilo nie len mňa, ale aj moju zajačicu. Tá sa rozhodla, že je už ráno a dávala to najavo tým, čo pravidelne každé ráno robí: rámus, bodrel, hrabanie...
Rezignovane pozerám do stropu a myslím si svoje.
