Keďže je tak nádherne, skladám z očí bríle, však aby si tá moja pokožka - bleduľa slnečných lúčov užila čo najviac. Chyba!!! Človek mieni Pán Boh mení. Moje myšlienkové pochody sa pomaly a isto blížia k tomu, že na stanici sa „zgrupuje" stále nejaká „socka", podídem k najčistejšiemu bezdomovcovi a dám mu pár drobných, lebo budem „akože uchvátená" jeho nádherne „chudučkým a ubiedeným" psíkom...Už som si do vačku nachystala 2 ečka, ktoré si tam veselo hopsali, hoci ani netušili, že nebudú ako som prvoplánovo dumala „prepité" v nejakom diskonte. Toto bola pôvodná verzia môjho plánu. Treba podotknúť, že som sa s ňou stotožňovala oveľa viac, ako s tou reálnou.
Kráčam, kráčam...asi 10 sekúnd môj mozog nevibroval, ani nebzučal, len bol tak príjemne uchvátený prirodzenosťou toho „dneška" . Predo mnou nik, za mnou nik... Len Oskar sa okato ba až neprirodzene škeril. Zrazu hups! Z čista - jasna asi meter odo mňa stojí ujo exhibicionista. (Pre potreby článku ho menujem za Karola). Ujo Kájo v dlhom kabáte, ujo Kájo bez kabátu v plnej svojej kráse otŕča na mňa i zubatého Oskara to svoje prirodzené prirodzenie. Treba poznamenať, že to nebola žiadna „socka" ako na stanici. Ujo Kájo bol čistý, triezvy, len mal pravdepodobne pocit, že ma musí zasvätiť do krás a tajov svojho nádherného tela. Ujo Kájo otvára ústa. „Slečinka nedáš si povedať?" Len tak všakovako poskakuje okolo mňa, natriasa sa... Ja v nemom úžase, čumím, mám problém udržať moje oči v rovine jeho očí... Znova záblesk v hlave. A frk ujovi Kájovi do ksichtu : „Dedo to sa nehanbíš!!!" . Teatrálne vyťahujem z vačku 2 ečka, hádžem mu ich pod nohy s komentárom: „Na žiletky dedo! Aby si bol IN!!! V takom stave ma teda neohúriš!" V tom sa otočím na opätku a vykračujem si ďalej na stanicu. Spokojná sama so sebou, veď nie vždy môžem ja „zasran" poradiť staršiemu. Plán na tento deň bol splnený. Snáď efektívne využil tie 2 ečka... Hoci uja Kája som odvtedy v parku už viac nestretla, aby som si to overila...